Slnečná sústava

Epizóda 13.
Späť ku hviezdam.

Ivan je pragmatický človek, ktorý premýšľa v číslach a vzorcoch. Nadprirodzeno a veci medzi nebom a zemou, mu nikdy nedávali zmysel, až dovtedy, kým sa nestal súčasťou a svedkom príbehu dvoch malých detí, Mie a Tea. V ich prítomnosti tento ostrieľaný astronaut zažil situácie, o ktorých by nikdy nepovedal, že sa vôbec môžu stať. Preto sa rozhodol, že ak existuje vedecké vysvetlenie toho, čo zažil, musí naň za každú cenu prísť.  Chcel dokázať, že fyzykálne veličiny, tak ako ich pozná, stále a za každých okolností platia a ak nie, musia sa dať nejako vysvetliť. Po rozlúčke s deťmi sa teda vrátil na obežnú dráhu Zeme a odtiaľ zamieril naspäť, do sektoru Sempiternum. Tam, kde ešte nedávno na vlastné uši počul hlasy sprievodcov a na vlastné oči videl to záhadné zrkadlenie vesmíru. Možno stokrát preveroval súradnice, či sa nachádza v správnom sektore. Snažil sa Sempiternum nájsť zo všetkých síl. Ale márne. Trvalo to nekonečne veľa času, no nenašiel tam nič podozrivé, ani záhadné. Len tichý, chladný a tmavý vesmír.
"Som naozaj zmätený z toho, či som sa skutočne stal figúrkou v sne tých dvoch detí, alebo sa mi to sníva úplne všetko od začiatku a ja spím doma vo svojej posteli. Začínam pochybovať o svojom zdravom rozume" Napísal Ivan do svojho denníka a s povzdychom si utrel orosené čelo.  
 „Tak čo teraz, starí priatelia. Kde teraz ste? Asi nemá zmysel hľadať vás za každú cenu“.
Zašepkal do prázdna a ľahol si na posteľ. Zatiaľ čo sa loď nenápadne ponárala do akejsi hlbokej, modrej hmloviny. Netrvalo dlho a priestor okolo rakety opäť začal pulzovať. Priestor kabíny rakety sa zrazu rozoznel nadhernými, čistými tónmi a rozvoniaval po materinej dúške. Presne tak, ako v sadoch v Ivanovej rodnej Glavici, kde ako malý chlapec sedával na jabloni a počúval zvuky vesmíru. Prebral sa a vyskočil z postele. Vedel, že sú to opäť oni. 
"Ozvali sa znovu"!
Vykríkol Ivan od radosti a sadol si do svojho pilotného kresla. Nazval ich Aethernos. Ich prítomnosť bola ako teplé objatie. Rasa, ktorá nepozná klamstvo a ktorej deti sa rodia z čistej vďačnosti a radosti celého spoločenstva.
Počas tejto návštevy Sempiterna o nich zistil mnoho zaujímavých faktov. Prezradili mu, ako stavajú svoje obydlia. Prečo všetci komunikujú cez energiu lásky a porozumenia. Ako prichádzajú na svet a dozvedel sa aj to, ako sme s nimi všetci prepojení. Všetko podstivo zapisoval do svojho tajného, strieborného zošita a užíval si prítomnosť tej nádhernej, mierumilovnej a pokojnej energie. Práve keď sa chystal poddať tomu pokoju, svetlo v kabíne náhle zmenilo frekvenciu. Zlatistý jas Aethernos začal kmitať a na monitoroch palubného počítača sa namiesto hviezdnych máp objavila brutálne presná a chladná geometria. Ivan s úžasom sledoval prístroje, ale rýchlo pochopil, že toto nemôžu byť Aethernos. Pravdepodobne niekto iný použil ich energetickú frekvenciu vďačnosti ako nosič pre úplne iný, vlastný signál.
 "Čo to do pekla je? Veď toto nie je možné." 

 Čudoval sa nad tým, čo sa práve dialo všade okolo neho. Cez energetický most Aethernos s Ivanom nadviazal kontakt iný vyspelý organizmus. Pravdepodobne vysoko inteligentná bytosť, vybavená extrémne výkonnou technológiu, alebo niečím, čo Ivan ešte nevidel. Signál smeroval zo vzdialenej sústavy Xylos, v galaxii GN-Z11. Informácie prichádzali z planéty Apeiron, sveta, ktorý nemal pevnú zem. Sveta, kde prežiť rovná sa neustále prepočítavať vzorce a hlboko vnímať celú planétu a jej nevyspytateľnú energiu neustálej zmeny. Pod tlakom troch mesiacov sa celé kontinenty Apeironu hýbu ako zvláštna, polopevná tekutina. 
 A predsa. Žijú tam bytosti, ktoré našli spôsob, ako sa dá prispôsobiť aj takýmto náročným podmienkam. Dáta obsahovali tiež informácie o mestách, ktoré nemali základy, ale obrovské kráčajúce nohy, a stromy, ktoré sa presúvali, aby unikli zosuvom pôdy a neustálej zmene štruktúry povrchu palenéty. Ivan pochopil, že informácie pochádzajú od šamana s menom Vyxen-Tọr, vodcu tejto neveľkej a vzdialenej civilizácie. Podľa opisu vyzeral inak, než éterickí sprievodcovia rasy Aethernos. Bol to hmotný starec, ktorého tvár bola hlboko poznačená hnevom, výčitkou a únavou. Jeho znepokojivý odkaz nepatrí len Ivanovi, ale celému ľudstvu.
 „Dívaš sa na nás, dieťa stabilnej a nádhernej zeme?“  
A hoci informácie prichádzali cez matematické rovnice na monitore, Ivan rýchlo našiel spôsob, ako ich prekladať do zrozumiteľných viet.
„My, Velari, musíme vypočítať každú sekundu nášho prežitia. Náš mozog je kalkulačkou chaosu, pretože naša planéta nám nič nedaruje zadarmo. Ale vy? Vy ste dostali rajskú záhradu, stabilnú a nádhernú, modrú kotvu vesmíru, a meníte ju na prach.“ 
 Takto znel odkaz od šamana v mene celej civilizácie s menom Velari.
Ivan pocítil šamanov hlboký pocit nespravodlivosti. Velari sa nebáli o seba, pretože ich svet bol príliš ďaleko, no hnevali sa ako umelci, ktorí vidia, ako niekto ničí to najkrajšie dielo v našej galaxii. Pre rasu, kde je najvyšším prejavom lásky záchrana niekoho života pred istou smrťou, bolo ľudské správanie nepochopiteľným hriechom. Na monitore sa ale začal vykresľovať algoritmus pravdy. Tisíce premenných, ktoré ukazovali, ako sa rovnováha Zeme v nedaľekej budúcnosti rúca. Ale uprostred toho červeného chaosu zasvietil jeden stabilný vzorec. Bola to informácia o bode Zero. Bode, spoza ktorého niet návratu. Ivan vzorec preložil do viet:
 ​„Je to vaša posledná kotva.
Miesto v čase, kde energia vašej planéty ešte stále vibruje v pôvodnej symfónii. Ak ho prekročíte bez zmeny vo vašom správaní, potom už nič nedokážete zvrátiť. Zničíte svoju planétu a vymažete vlastnú rasu z existencie vesmírneho času a priestoru. Tí z nás, ktorí vám chcú pomôcť, sa boja to urobiť, pretože vaše zmýšľanie najprv strieľať a potom sa pýtať, nám to nedovolí. Stále nie ste pripravení objaviť vesmír okolo vás a sami ste príčinou, prečo sa pred vami všetci skrývajú. Ak nepochopíte rovnicu príčiny a následku, stanete sa sami strojcami svojho vlastného zániku. Toto je pre ostatné civilizácie absolútne nepochopiteľný prístup k životu. Vaša šanca je začať sa dívať nie von, ale dovnútra. Dívajte sa do vnútra samých seba a pochopte, kým ste a čo je vaše poslanie. Inak si vás nájde nekompromisný zákon vesmíru"

​Signál náhle zanikol. Monitory stmavli a vôňa materinej dúšky vyprchala. Ivan zostal v kabíne sám, dýchajúc recyklovaný vzduch svojej lode. Nenachádzal slová na to, čo práve zažil. Vzal svoj strieborný zošit a do stredu čistej strany nakreslil symbol presýpacích hodín. Do ich stredu vpísal vzorec. Vzorec pre výpočet bodu Zero.
 Ivan pochopil svoju úlohu. Nemohol sa vrátiť na Zem a všetko vyrozprávať svojim nadriadeným. Keby teraz prezradil čo zažil, skončil by prinajlepšom v blázninci. Musel teda vymyslieť plán. Šialený plán. Plán, ktorý ho možno bude stáť jeho vlastný život. Ale je to jediná šanca, ako zachrániť svet skôr, ako nastane bod Zero.
Riadená havária rakety zabezpečí, že sa všetky nazbierané údaje stratia a pri požiari zhoria. Ak to Ivan prežije, bude jediný človek na svete, ktorý bude vedieť, ako a dokedy máme šancu zvrátiť udalosti, vedúce ku koncu našej civilizácie. Ak by totiž prezradil, čo vie a odovzdal by informácie svetovým vládam, všetko, vrátane neho, by jednoducho zmizlo z povrchu sveta. Ivan sa musel pripraviť na najťažšiu misiu svojho života. Úmyselne havarovať s raketou na Zem a pokúsiť sa to prežiť. V mene celého ľudstva.
Sadol si do kresla, pripútal sa, a nastavil prístroje na núdzové ukončenie misie. Jedinú vec, ktorú chce zachrániť, je jeho strieborný zošit. Zápisník, ktorý obsahuje tajomstvá, na ktoré ľudia ešte nie sú pripravení. Riadená havária podľa výpočtov počítačov nasmeruje raketu do Karibského mora, k brehom Mexického zálivu. Keďže v Sempiternume čas plynie iným tempom, za pár hodín, ktoré tam Ivan strávil, ubeho na Zemi niekoľko mesiacov, počas ktorých sa z vesmíru neozval. Havária preto bude vyzerať ako nehoda vplyvom zlyhania techniky. Držme Ivanovi palce...

Šman Vyxen-Tọr a ľudia civilizácie Velari.

ARCHÍV: Spis č. 07 – Rasa Velari

​Nepredvídateľná planéta.

Sústava Xsylos a jej planéta Aperion so svojimi mesiacmi.

Aby tu prežili, Velari sa nemohli spoliehať na žiadne mapy (tie by boli do hodiny neplatné). Museli si vyvinúť mozog, ktorý funguje ako superpočítač.

• ​Vnímanie času: Velari nevnímajú prítomnosť staticky. Keď sa pozrú na kopec, nevidia len "kopec". Vidia vektory tlaku, zloženie pôdy a okamžite vypočítajú, v akom čase príde k zmene štruktúry povrchu. Je to ich spôsob prežitia a adaptácie sa na daným podmienkam.
• ​Reč čísel: Ich jazyk je nesmierne rýchly a presný, plný súradníc a premenných. Pre človeka by ich bežný rozhovor znel ako šifrovaný kód.

​Fyziológia: Biologické gyroskopy

​Sú to hmotné bytosti, ale evolúcia ich prispôsobila nestabilite ich planéty.

• ​Stabilita: Majú nízke ťažisko a viacero kĺbov v končatinách, čo im umožňuje udržať rovnováhu aj počas zemetrasenia.
• ​Zmyslový orgán: Namiesto uší majú na hlave (alebo tele) biologické vibračné senzory, ktorými "počujú" pohyb litosférických dosiek hlboko pod zemou. Vedia, že zmena prichádza, skôr než sa zem začne triasť a meniť.

​Architektúra: Mestá na nohách

​Nemôžu stavať domy na základoch. Velari žijú v kráčajúcich mestách.

• ​Sú to obrovské, organické konštrukcie (pripomínajúce korytnačky alebo pavúky), ktoré sa neustále pomaly presúvajú na tie miesta planéty, ktoré sú momentálne (na pár dní) stabilné.
• ​Ich technológia nie je založená na elektrine, ale na biologických formách gravitačných vyvažovačov. Pravdepodobne sú to živé tvory, kôrovce, alebo im podobné neagresívne druhy.

Úloha ich Šamana

​U Velariov je šaman ten najváženejší jedinec, nie kvôli mágii, ale preto, že jeho mozog je taký vyvinutý, že dokáže nájsť tzv. "Referenčný bod".

• ​Referenčný bod je jediné miesto na planéte, ktoré sa v danom cykle nepohne. Je to miesto absolútneho bezpečia. Šaman ho musí vypočítať a viesť tam svoj kmeň. Celá civilizácia počíta približne 20 000 jedincov, ktorí žijú vo viacerých pohybujúcich sa mestách, ale držia sa spolu v jedinej komunite.
  

Chodiace, položivé mestá civilizácie Velari.

Rodina: „Kalkulus prežitia“

Odkaz rasy Velari pre ľudí: