Košík
0
0 €
Postavy z príbehu v reálnom živote.
Prečítajte si kým sú, aké majú príbehy a čo robia postavy z príbehu v reálnom živote.
IVAN
Ivan Starmiczkiević:
Muž, ktorý vymenil svet.
Muž, ktorý vymenil svet.
Cesta Ivana Starmiczkievića sa začala v tichu bielych skál čiernohorskej Glavice. Písal sa druhý marec roku 1969, keď tento muž, dnes v tajných archívoch vedený pod kódom IV-08-SEM-INL, prvýkrát otvoril oči do sveta, ktorý mu bol od začiatku príliš malý na to, aby v ňom zmestil svoje sny.
Už ako chlapec sedával v okolí Danilovgradu na starej, pokrútenej jabloni s obrovskými slúchadlami na ušiach. Kým si ostatní mysleli, že len hľadí do prázdna, Ivan počúval to, čo vedecký svet nazýva statikou — ale on v tom počul hlbokú, rezonujúcu pieseň hviezd. Jeho starý otec, dedinský hodinár s rukami zapchanými olejom a časom, bol prvým človekom, kto pochopil Ivanov dar. V jeho dielni, kde voňal starý kov a drevené police praskali pod váhou rozobratých mechanizmov, sa Ivan naučil, že čas je rytmus, ktorý musíme sami tvoriť — a že ten správny rytmus sa dá nájsť len vtedy, keď človek počúva. Práve tam vzniklo jeho prvé rádio, ktorým namiesto miestnych správ chytal ozveny z hlbín galaxie. Tento technický talent ho neskôr priviedol na elitné gymnázium v Podgorici, kde namiesto počítania nudných príkladov kreslil do zošitov zložité mapy ionosféry — vlnky, ktoré sa prelievali vzduchom ako neviditeľné more.
Jeho cesta za poznaním bola dláždená tými najťažšími skúškami. Na moskovskom inštitúte MIPT, prezývanom Fyztech, sa stal legendou ako „Muž, ktorý vie počúvať ticho". Po nociach, kým ostatní študenti hľadali únik v spánku, on kalibroval rádioteleskopy a do svojich zošitov, prevoňaných materinou dúškou, si zapisoval revolučnú Teóriu emocionálnej gravitácie. Tvrdil, že planéty drží pokope druh energie, ktorú veda zatiaľ vie len tušiť — niečo ako vesmírna nádej, ktorá pulzuje medzi hviezdami ako neviditeľné vlákna lásky.
Aby mohol vesmír ochutnať na vlastnej koži, rozhodol sa stať špičkovým pilotom. V britskom Boscombe Down na elitnej škole ETPS krotil nadzvukové stroje v situáciách, kedy aj skúsení veteráni strácali dych. Na týchto strojoch mal nalietaných vyše päťtisíc hodín — ale jeho srdce stále hľadalo ticho. To prišlo v podobe štyristo dní úplnej izolácie v podzemnej tmavej komore, kde sa stal dobrovoľným väzňom vlastnej mysle. Keď po vyše roku vyšiel von, s úsmevom povedal: „V samote máte vždy tú najlepšiu spoločnosť, ak si vezmete svoje sny so sebou."
Potom prišiel Houston a NASA — svet titánových rakiet, digitálnych systémov a sterilných miestností. Ivan tam vstúpil ako básnik vstupujúci do laboratória — s úctou k vede, ale s dušou plnou balkánskej hory. Do svojej miliardovej rakety prepašoval kúsok toho, čím bol — staré autorádio z dedovho „Stojadina". Technici v Houstone len nechápavo krútili hlavami, keď počuli, ako Ivan po štarte musí päsťou udrieť do palubnej dosky, aby rádio „nežulo" jeho obľúbenú kazetu so soundtrackmi. To mechanické cvaknutie a šum magnetickej pásky boli pre neho dôležitejšie než všetky digitálne senzory — pripomínali mu, že aj vo vesmíre je stále človekom.
Dnes je Ivan Starmiczkiević záhadou. Oficiálne o ňom existuje len prázdny záznam s číslom IV-08-SEM-INL. Posledné, čo po ňom na tomto svete zostalo, je jeho starý, hrdzavý a trávou zarastený Dodge Charger, ktorý dodnes stojí pri odpaľovacej rampe v Houstone. Je to tichý pamätník muža, ktorý odišiel a už sa nikdy neobzrel späť — lebo vedel, že späť sa dá pozrieť len ten, kto necháva niečo za sebou. Ivan nič nezanechal. Všetko si vzal so sebou.
Ale neoficiálne Ivan stále putuje. Stratil sa z dohľadu radarov, aby sa stal sprievodcom tam, kde sa končia mapy a začínajú sny. Objavil to, čo celý život cítil a hľadal — miesto, kde čas a priestor sú len slová a kde vedomie môže kráčať voľne medzi hviezdami. Práve teraz kráča bok po boku s Miou a Teom v tom krehkom priestore ekvilibra, kde sa sny dotýkajú reality. Zakúsil stav čistého vedomia — a jeho návrat už asi nikto z jeho kolegov nečaká.
S novou vizážou oholenej hlavy kráča stále hlbšie a hlbšie naproti odpovediam, na ktoré sa nik ani len neodvážil spýtať. V skafandri má stále zašité vrecko sušených malín z Glavice a na zápästí mu tikajú dedove mechanické hodinky — lebo aj tam, kde sa hviezdy zdajú byť na dosah ruky, Ivan vie, že najdôležitejšie je nestratiť vôňu domova a rytmus vlastného srdca.
Jeho príbeh sa ešte skončil — len sa preniesol do inej dimenzie. Čaká na ten moment, kedy sa jeho raketa opäť vynorí z temnoty s tvrdým dopadom a výstražným signálom, aby pripomenul svetu, že pravda je najčastejšie tam, kde ju nikto nehľadá. Keď sa jedného dňa Ivan opäť objaví, bude to rozhodne veľkolepá podívaná. Ale o tom až v treťom diele ságy Pavučina snov.
MIA
Dievča, ktoré rozumie tichu.
Vysoko na kopci, v jednej z tých moderných, architektonicky dokonalých štvrtí kdesi na strednom Slovensku, stojí dom. Má čisté línie, obrovské presklené okná, inteligentné kúrenie a dokonale zastrihnutý trávnik, o ktorý sa stará automatická kosačka. Pre väčšinu ľudí, ktorí prechádzajú okolo, je to symbol úspechu a moderného luxusu. Pre desaťročnú Miu je to miesto s tým najlepším výhľadom na nočnú oblohu.
Jej rodičia, Hana a Michal, sú úspešní, pracovití a milujúci rodičia, ale žijú presne tým rýchlym tempom, aké dnešný svet vyžaduje. Michal, špičkový softvérový inžinier, trávi večery s notebookom na kolenách, rukami tancujúcimi nad klávesnicou, a rieši videohovory s ľuďmi na druhej strane planéty. Hana vedie vlastnú dizajnérsku agentúru — jej telefón neustále pípa a kalendár je plný stretnutí. Obaja Miu a jej pätnásťročného brata Olivera nadovšetko milujú, ale často sú takí unavení z každodenného zhonu, že ich čas na snívanie sa stráca niekde medzi mailami a stretnutiami. Oliver žije vo vlastnom svete. S obrovskými slúchadlami na ušiach je ponorený do sociálnych sietí a virtuálnych krajín vo svojom smartfóne, kde čas plynie rýchlejšie než v skutočnosti.
Mia túto dynamiku svojej rodiny chápe s tichým súcitom. Na svojich desať rokov má v sebe zvláštnu, hlbokú múdrosť. Tú, čo prichádza k deťom, ktoré vedia počúvať ticho. Keď večer sedáva na širokom parapete vo svojej podkrovnej izbe a pozerá sa na hviezdy, cíti k nim všetkým lásku. Intuitívne rozumie, že dospelí sú vyčerpaní a postupne zabudli na ten magický zlomok sekundy medzi bdením a spánkom, kedy je všetko možné a svet ešte dýcha zázrakmi.
Zatiaľ čo zvyšok domu pulzuje zvukmi televízora, ťukaním do klávesníc a notifikáciami, Miina izba je úplne iný vesmír. Pripomína malú výskumnú stanicu s dušou. Na čistých, bielych stenách má pripnuté ručne kreslené mapy súhvezdí, nakreslené pastelkami v odtieňoch modrej a zlatej. Na stole sa jej hromadia encyklopédie o vesmíre, atlasy zvierat, vylisované listy uchované medzi priehľadnými fóliami a zbierka zaujímavých kameňov — každý s vlastným príbehom. A práve jeden z týchto kameňov má pre ňu hlbší význam než všetky ostatné dohromady.
Hneď za dokonale upravenou záhradou ich domu sa zvažuje terén do starého, hustého a nespútaného lesa. Je to Miino čarovné útočisko — miesto, kam chodí vždy, keď svet je príliš hlasný. Minulú jeseň, v jeden obzvlášť hektický víkend, keď otec riešil krízu v práci a mama nervózne dorábala projekt, sa Mia potichu vytratila von. Prekročila hranicu pokoseného trávnika a vošla do tieňa starých stromov. Kráčala kľukatou cestičkou, dýchala ťažkú, vlhkú vôňu zeme premiešanú s čerstvými hubami a machom. Počúvala šum lístia, ktoré sa nad jej hlavou prelievalo ako tichý oceán. Vtedy, pri mohutných koreňoch jedného staručkého hraba, objavila obrovský vankúš mäkučkého machu. Sadla si doň a s úžasom zistila, že ten lesný mach voňal presne ako prací prášok, ktorý používa jej mama. Bol to pocit absolútneho bezpečia. Spojenie dvoch svetov, domova a divokej prírody v jednej vôni.
Práve tam, napoly ukrytý v zemi medzi koreňmi, našla zvláštny, hladký kamienok. Mal tvar pripomínajúci slzu a keď naň dopadol lúč slnka, akoby sa zvnútra slabo rozžiaril teplým jantárovým svetlom. Vzala ho do dlane — bol teplý, hladký, presne tak veľký, aby sa dokonale zmestil medzi jej prsty. Zacítila nečakaný pokoj. Od toho dňa nosí Mia tento kamienok stále vo vrecku. Stal sa jej osobným talizmanom. Keď je svet v škole alebo doma príliš hlučný, pretáča si ho medzi prstami a pripomína si ticho toho lesa. Pripomína jej to, že to najdôležitejšie bohatstvo spočíva v tom, kým vo vnútri sme a v našej schopnosti cítiť, snívať a počúvať ticho medzi slovami.
Do tohto lesa chodí Mia pravidelne, obzvlášť odkedy začala navštevovať ekologický krúžok v škole. Prihlásila sa tam počas jarného upratovania lesa, keď učiteľka biológie, pani Beňová, potrebovala dobrovoľníkov na vyčistenie lesnej cesty od odpadkov. Zatiaľ čo väčšina detí sa hlásila kvôli voľnu z hodín, Mia sa hlásila, pretože jej už vtedy bolo srdce plné starostlivosti o stromy. Ten deň zažila moment, ktorý ju navždy poznamenal. Našla plastovú fľašu zapichnutú medzi korene toho istého hraba, pod ktorým našla svoj kameň. Fľaša tam bola roky — korene stromu sa už okolo nej zavinuli, akoby sa snažili pohltiť to, čo tam nepatrí. Mia sa pokúsila ju vytiahnuť, ale koreň bol už taký zarastený, že by ho musela poškodiť. Pani Beňová si k nej kľakla a jemne povedala: „Vidíš to, Mia? Príroda odpúšťa. Prijíma aj to, čo jej ubližuje, a pokúša sa to láskavo zahrnúť do seba. Ale to neznamená, že by sme mali prestať dbať o poriadok. Od toho dňa Mia chodí do ekologického krúžku každý piatok popoludní. Učia sa tam rozpoznávať stopy zvierat, sadiť stromy a rozumieť tomu, prečo je každý hmyz dôležitý. Mia tam našla priestor, kde jej láska k prírode má meno a smer.
Okrem ekologického krúžku navštevuje Mia každý utorok večer astronomický krúžok v mestskej knižnici. Koná sa v malej miestnosti s vyblednutými plagátmi slnečnej sústavy a vedie ho pán Kolár, bývalý učiteľ fyziky s hustým fúzom a večne zakasaným svetrom, ktorý miluje vesmír tak, že o ňom hovorí s leskom v očiach. Mia tam začala chodiť, keď mala osem rokov. Zatiaľ čo ostatné deti sa nudili pri výpočtoch vzdialeností medzi planétami, Mia sedela vpredu s rozžiarenými očami a pýtala sa otázky, ktoré pána Kolára vždy prekvapili: „Prečo sa hviezdy rodia vo dvojiciach? Je im smutno samým?" alebo „Môžu mať čierne diery spomienky na hviezdy, ktoré kedysi boli?" Pán Kolár si všimol, že Mia sa nepýta len na fakty, ale pýta sa na pocity vesmíru. Raz jej povedal: „Mia, ty sa nepýtaš ako vedec. Pýtaš sa ako básnik. A to je dar vzácnejší než všetky teleskopy na svete."
Tento jej hlboký vnútorný postoj sa prejavuje aj v jej bežnom živote. Mia je tichým pozorovateľom. Dievčaťom, ktoré vie počúvať a zasiahnuť presne vtedy, keď to má zmysel. Jej sila spočíva v pozornosti a schopnosti vidieť to, čo ostatní prehliadajú. Raz cez veľkú prestávku stála na školskom dvore a sledovala hlúčik detí. Skupinka piatakov sa posmievala jednému z mladších chlapcov za to, že na hodine prírodovedy povedal nesprávnu odpoveď a potom sa od trémy rozplakal. Deti doňho dobiedzali a smiali sa mu. Mia pokojne pristúpila k hlúčiku. Nedvíhala hlas. Len sa postavila vedľa chlapca a svojim tichým, ale pevným hlasom, v ktorom znela čistá pravda povedala: „Prečo sa smejete z toho, že niečo nevedel? Niekedy je oveľa ťažšie postaviť sa pred všetkých a povedať pravdu o tom, že sa bojíme, než počúvať posmech od tých, ktorí sa boja ešte viac, len to skrývajú omnoho hlbšie." Na dvore zostalo ticho. Deti sa stiahli — každé s vlastným tichým zamyslením. Mia totiž intuitívne pochopila niečo veľmi dôležité: že aj deti, ktoré sa posmievajú, sú vo vnútri len zmätené a hľadajú si svoje miesto. Cítila k nim rovnakú empatiu, s akou dokázala neskôr vo svojom sne upokojiť ustráchaného Tea, keď sa schovával za jej chrbát.
Mia má troch blízkych priateľov, ktorí ju každý iným spôsobom dopĺňajú. Emma býva v susednom dome a je presný opak Mie. Veselé, hlučné dievča, ktoré miluje tanec, ružovú farbu a K-pop. Na prvý pohľad sú úplne rozdielne, ale Emma má jednu vzácnu vlastnosť. Vždy počúva, keď Mia rozpráva o hviezdach. Naozaj počúva. A potom vždy povie: „Ty vieš, Mia, ja nikdy nepochopím vesmír tak ako ty. Ale pozerať sa na hviezdy s tebou je nádherné, lebo vtedy cítim, ako sa tvoje srdce usmeje." Emma naučila Miu, že priateľstvo sa nebuduje na tom, čo máme spoločné, ale na tom, ako dokážeme počúvať to, čo má pre druhého hodnotu.
Matej je chlapec z jej triedy, tichý a zamyslený, ktorý kreslí komiksy o vesmírnych lodiach a pozná naspamäť každé súhvezdie. S Matejem trávi Mia hodiny v knižnici, kde si vymieňajú knihy o vesmíre a kreslí si do zošitov mapy fiktívnych galaxií. Matej ju naučil, že fantázia je most medzi tým, čo vieme, a tým, čo ešte len objavíme.
A potom je tu Lucia, dievča z ekologického krúžku, ktoré beháva rýchlejšie než väčšina chlapcov v škole a vie vyšplhať na najvyšší strom v lese za menej než minútu. Lucia žije s mamou v malom byte na sídlisku. Jej rodičia sa rozviedli, keď mala päť rokov, a otca vidí len raz za mesiac, keď mu ostane čas medzi prácou a novým životom. Mama pracuje v obchode od rána do večera a na drahé športové krúžky nemajú peniaze. Takže Lucia trénuje sama. Každé ráno beháva okolo sídliska, popoludní cvičí v parku a víkendy trávi v lese, kde skáče cez potôčiky a lezie po skalách. Vie, že nikdy nebude chodiť na tie drahé atletické kempy ako deti z bohatších rodín, že nikdy nebude mať profesionálneho trénera ani značkové tenisky. Ale keď beháva lesom a vietor sa jej hrá s vlasmi, má úsmev stále na tvári. Lucia naučila Miu, že šťastie sa nedá kúpiť a že najväčšia sila prichádza z nášho vnútra a radosti z toho, čo máme, namiesto smútku z toho, čo nám chýba. Keď spolu sedia v lese po behu, Lucia povie: „Vidíš tie stromy, Mia? Oni tiež nemajú všetko. Niektoré majú viac svetla, iné viac vody. Ale aj tak všetky rastú. Každý svojím vlastným spôsobom."
Keď mala Mia sedem rokov, strávila celé leto u dedka Juraja na vidieku. Dedko je čiperný starý pán s prenikavými modrými očami, ktorý celý život pracoval ako stolár a teraz si užíva dôchodok pestovaním paradajok a čítaním kníh o histórii. Jeden večer sedeli spolu na terase pod hviezdami a Mia sa ho spýtala: „Dedko, čo je to najdôležitejšie, čo si sa v živote naučil?" Dedko sa na ňu pozrel s tým svojím láskavým úsmevom a povedal: „Mia, celý život som sa snažil odpovedať na jednu otázku: Bol som niečím vzácny? Bol som dobrý otec, dobrý priateľ, dobrý sused?
Teraz, keď sa pozerám späť, viem, že to jediné bohatstvo, ktoré má cenu, je láska v srdciach ľudí, ktorých sme stretli. To je to, čo ostáva, aj keď všetko ostatné zmizne." Mia si tie slová zapísala do svojho denníka a odvtedy ich nosí vo svojom srdci. Neskôr, keď Klobúčik v krajine snov položí otázku „Čo by ste si vybrali — vlastniť niečo vzácne, alebo byť niečím vzácnym?", Mia bude poznať odpoveď.
Každý večer, keď dom na kopci konečne stíchne, svetlá zhasnú a jej brat aj rodičia zaspia, Mia si do svojho notesa zapisuje myšlienky. Kreslí si tvary listov s jemnými žilkami, robí si poznámky o planétach a súhvezdiach a premýšľa. Uvedomuje si, že všetko na Zemi je v absolútne krehkej rovnováhe a je jej úprimne ľúto, že sa ľudia k prírode a k sebe navzájom často správajú tak, akoby to celé bolo večné a nevyčerpateľné. Jej denník je zmes myšlienok, kresieb, otázok a básní. Jedna strana znie: „Prečo ľudia nevidia, že hviezdy sú len staré svetlo? Keď sa pozeráme na Polárku, vidíme ju takú, aká bola pred štyristo rokmi. Možno už ani neexistuje a my sa pozeráme na svetlo, ktoré po nej ostalo. Možno aj spomienky sú ako hviezdy — svetlo niekoho, kto už tu nie je, ale stále nás hrieje." Ďalšia strana: „Dnes som videla pani Kováčovú, ako kričí na psa. Bolo mi ľúto jej a nie toho psa. Jemu to bolo jedno preto, lebo si nepripúšťa cudzie veci k telu. Ale pani Kováčová kričala preto, že bola unavená. A keď si unavený, zabudneš byť milý."
Jej denník, jej tiché pozorovania a jej súcit s unaveným svetom dospelých sú viac než detské hry. Sú to jej korene, ktoré ju pripravujú na niečo väčšie. Preto, keď večer zavrie oči a prenesie sa do krajiny fantázie, všetko je pre ňu prirodzené. Je to jej domov a krajina, kde láska k tichu, k oblohe a k pravde vytvára mosty medzi hviezdami. Všetka tá príprava ju predurčila na to, aby presne ona, obyčajné dievča z domu na kopci a s kameňom v dlani jedného dňa vykročila na kľukatú cestičku vedúcu k lesu a pomohla zachrániť svet snov aj samotnú vieru v to, že zázraky sa stále dejú. Len ich treba vedieť cítiť a počuť v tichu, medzi údermi svojho srdca.
TEO
Chlapec, ktorý sa naučil byť neviditeľným.
Syčanie starého radiátora je často jediným zvukom, ktorý Tea víta, keď neskoro večer odomkne dvere svojho stiesneného, prenajatého bytu na okraji mesta. Zhodí si ťažké pracovné topánky, pretrie si unavené oči a zvalí sa na gauč. Za tenkými stenami paneláku počuť tlmený krik susedov. Pri tom zvuku Teo mimovoľne stiahne plecia a zatají dych. Je to reflex. Starý, hlboko zakorenený zvyk z čias, kedy bol krik jediným jazykom, ktorým jeho rodina hovorila.
Vo vlastnom živote sa dávno stratil. Strieda náhodné brigády, od vykladania kamiónov v mrazivých skladoch až po nočné stráženie stavenísk. Prežíva zo dňa na deň, no napriek tvrdej realite, ktorá ho neustále zráža na kolená, má v sebe hlbokú a nezlomnú dobrotu. Nikdy nikomu neublížil, pretože sám až príliš dobre vie, ako to bolí.
Teovo detstvo nebolo plné rozprávok na dobrú noc. Bolo to mínové pole. Manželstvo jeho rodičov sa rozpadalo dlho a veľmi nahlas. Keď začali lietať taniere a vzduchom sa niesli urážky, malý Teo zistil, že najlepšou stratégiou na prežitie je neexistovať. Vždy sa potichu vytratil do svojej izby, zaliezol pod posteľ a rukami si pevne zakrýval uši, kým mu nezaľahlo. Naučil sa chodiť po špičkách, dýchať tak potichu, aby nikoho nevyrušil, a hlavne na seba neupozorňovať. Byť neviditeľným znamenalo byť v bezpečí.
Najhlbšie rany mu však nespôsobil krik, ale to, čo nasledovalo po ňom. Otcov chlad. Teo mal ako dieťa obrovskú fantáziu. Neustále niečo vymýšľal a staval. Raz, keď mal asi osem rokov, strávil celý víkend kreslením detailného plánu na zložité kŕmidlo pre vtáky, ktoré by fungovalo na princípe malých prevodov. Dal si na tom neskutočne záležať a s malou dušičkou plnou nádeje to priniesol otcovi do obývačky. Chcel len jedno jediné slovo uznania. Jedno obyčajné: „Si šikovný.“
Otec sedel za stolom, mračil sa na noviny a len letmo pozrel na papier, ktorý mu Teo podával. Namiesto úsmevu z neho vyšlo len podráždené odfrknutie. „Zase len fantazíruješ, Teo? Kedy z teba konečne niečo bude? Pozri sa na to, veď sú to len čmáranice. Choď radšej robiť niečo užitočné a nezavadzaj.“ S tými slovami papier zmietol zo stola. Ten padajúci výkres vtedy symbolizoval všetko, čo Teo kedy navrhol. Jeho nápady boli pre otca vždy len hlúposťami. Nikdy ho nepochválil. Nikdy ho neocenil. A tak Teo postupne prestal svoje nápady ukazovať. A nakoniec prestal veriť, že vôbec za niečo stoja.
Tento krutý vzorec podceňovania si Teo nechtiac preniesol aj do dospelosti. Svet ho naučil, že je len figúrkou v pozadí. Pred pár mesiacmi pracoval v obrovskom logistickom sklade. Po dvoch týždňoch nosenia ťažkých krabíc si všimol, že celý systém triedenia tovaru je nelogický a zdržiava prácu. Dal si tú námahu a cez obednú prestávku načrtol šéfovi zmeny, ktoré by všetkým ušetrili hodiny driny.
Reakcia? Presná kópia jeho detstva. Vedúci zmeny si ho premeral od hlavy po päty, uškrnul sa a papier mu vrátil so slovami: „Počúvaj ma, ty si tu od toho, aby si nosil krabice, nie od toho, aby si myslel. Na to máme iných ľudí. Tak sa vráť k pásu a nevymýšľaj rozprávky.“ Teo vtedy cítil, ako sa mu stiahlo hrdlo. Tá stará, známa bolesť z detstva ho opäť zasiahla plnou silou. No nezačal kričať, ani sa nerozplakal. Namiesto toho použil svoj jediný obranný štít – humor. „Jasné, šéfe, aspoň ušetrím za permanentku do fitka,“ odpovedal s úsmevom, ktorý mu však vôbec nebolo badať v očiach. Všetci kolegovia sa zasmiali, potľapkali ho po pleci, a on bol opäť len tým vtipným, no neškodným chlapíkom, od ktorého sa nič dôležité nečaká.
Napriek celej tejto ťarche nespravodlivosti, napriek odmietnutiam a samote, Teo nezatrpkol. Keď vidí staršieho kolegu, ktorý už nevládze, potichu prevezme polovicu jeho nákladu. Aj keď má v peňaženke posledné drobné, kúpi rožok zatúlanému psovi pred samoobsluhou. Je to človek, do ktorého svet kopal tak dlho, až by mal plné právo byť zlý, no on si vybral opak.
Každý večer, predtým, než vo svojom malom byte zaspí a prenesie sa do sveta snov ako ustráchaný šesťročný chlapec, vyjde na malý balkón. Zapáli si, zadíva sa na hviezdy a hlboko vo vnútri cíti, že jeho život musí mať nejaký zmysel. Že ten malý chlapec so svojimi nápadmi a dobrým srdcom, ktorého kedysi otec zamkol do tmy, si zaslúži ešte jednu šancu zažiariť. Nestráca nádej. Len zatiaľ nevie, ako tú cestu k vrcholu nájsť.
