IVAN STARMICZKIEVIĆ. Muž, ktorý vymenil svet.

​Jeho starý otec, dedinský hodinár, bol prvým, kto pochopil Ivanov dar. V jeho dielni, kde voňal olej a starý kov, sa Ivan naučil, že čas nie je niečo, čo nám len preteká pomedzi prsty – je to rytmus, ktorý musíme sami tvoriť. Práve tam vzniklo jeho prvé rádio, ktorým namiesto miestnych správ chytal ozveny z hlbín galaxie. Tento technický talent ho neskôr priviedol na elitné gymnázium v Podgorici, kde namiesto počítania nudných príkladov kreslil do zošitov zložité mapy ionosféry.

​Jeho cesta za poznaním bola dláždená tými najťažšími skúškami. Na moskovskom inštitúte MIPT, prezývanom Fyztech, sa stal legendou ako „Muž, ktorý nikdy nespí“. Po nociach, kým ostatní študenti hľadali únik v spánku, on kalibroval rádioteleskopy a do svojich zošitov, prevoňaných materinou dúškou, si zapisoval revolučnú Teóriu emocionálnej gravitácie. Tvrdil, že planéty nedrží pokope len chladná hmota, ale druh energie, ktorú veda zatiaľ nevie zmerať – niečo ako vesmírna nádej.

​Aby však mohol vesmír nielen skúmať, ale aj ochutnať, rozhodol sa stať špičkovým pilotom. V britskom Boscombe Down na elitnej škole ETPS krotil nadzvukové stroje v situáciách, kedy by aj skúsení veteráni strácali dych. Na týchto strojoch mal nalietaných vyše 5 000 hodín, no jeho srdce stále hľadalo ticho. To prišlo v podobe 400 dní úplnej izolácie v podzemnej tmavej komore. Keď po vyše roku vyšiel von, s úsmevom povedal: „V samote nie ste nikdy sami, ak si vezmete svoje sny so sebou.“

​Potom prišiel Houston a NASA. Ivan však nikdy celkom nezapadol do sterilného sveta titánu. Do svojej miliardovej rakety prepašoval kúsok balkánskej duše – staré autorádio z dedovho „Stojadina“. Technici v Houstone len nechápavo krútili hlavami, keď počuli, ako Ivan po štarte musí päsťou udrieť do palubnej dosky, aby rádio „nežulo“ jeho obľúbenú kazetu so soundtrackmi. To mechanické cvaknutie a šum magnetickej pásky boli pre neho dôležitejšie než všetky digitálne senzory.

​Dnes je Ivan Starmiczkiević záhadou. Oficiálne neexistuje žiaden záznam o tom, kde sa nachádza. Posledné, čo po ňom na tomto svete zostalo, je jeho starý, hrdzavý a trávou zarastený Dodge Charger, ktorý dodnes nehybne parkuje pri odpaľovacej rampe v Houstone. Je to tichý pamätník muža, ktorý odišiel a už sa neobzrel späť.

​Neoficialne však Ivan nikdy neprestal putovať. Stratil sa z dohľadu radarov, aby sa stal sprievodcom tam, kde sa končia mapy. Pravdepodobne objavil to, čo celý život cítil a hľadal. Práve teraz kráča bok po boku s Miou a Teom v ich snoch, v tom krehkom priestore ekvilibra, kde čas a priestor nehrajú žiadnu rolu. Zakúsil stav čistého vedomia a jeho návrat, asi už nikto z jeho kolegov ani nečaká.

​S novou vizážou oholenej hlavy kráča stále hlbšie a hlbšie naproti odpovediam, na ktoré sa nik ani len neodvážil spýtať. V skafandri má stále zašité vrecko sušených malín z Glavice a na zápästí mu tikajú dedove mechanické hodinky. Lebo aj tam, kde sa hviezdy zdajú byť na dosah ruky, Ivan vie, že najdôležitejšie je nestratiť vôňu domova a rytmus vlastného srdca. Jeho príbeh nekončí – on len čaká na ten moment, kedy sa jeho raketa opäť vynorí z temnoty, aby s tvrdým dopadom a výstražným signálom pripomenul svetu, že pravda je niekedy uveriteľnejšia tam, kde ju nikto nehľadá. Keď sa jedného dňa Ivan opäť objaví, bude to rozhodne veľkolepá podívaná. Ale o tom až v treťom diely ságy Pavučina snov.